Sledujte značenie na zemi v podobe železničných koľajníc pozdĺž 13 zastávok na trase Egon Schiele Weg.
1. zastávka: Železničná stanica Tulln
Rodný dom alebo: Egon a staré parné lokomotívy
Tu sa dozviete: Proti čomu sa Egon búril. Prečo na nástupišti pískal a fúkal. Prečo jeho detské kresby skončili v plameňoch. A ako sa rodičovský salón premenil na železničnú trať.
Leto 1890. Egon Leo Adolf Schiele sa narodil na železničnej stanici v Tullne. Jeho otec Adolf tam pôsobil ako prednosta. Bol to impozantný muž v uniforme s šabľou a cylindrom. Matka Marie viedla honosnú domácnosť. Egon však bol malý rebel. Akonáhle vyrástol z plienok, siahol po ceruzke. Jeho obľúbené miesto: parapet. Jeho obľúbený motív: stanica. Egon kreslí všetko, čo vidí. A napodobňuje všetko, čo počuje. Syčanie parnej lokomotívy. Pískanie rušňovodiča. Skicár mu však čoskoro prestane stačiť. Po celom byte kreslí koľajiská, steny zdobí svojimi obrázkami. Až kým nezasiahnu rodičia. A Egonove náčrty skončia v ohni.
2. zastávka: Pri Heisselgarten
Otcovská láska alebo: Egon a tajomný hosť
Tu sa dozviete: Kedy sa Egon stretol so smrťou. Prečo sa rozprával s neviditeľným hosťom. Ako cenné železničné akcie skončili v ohni. A prečo rodina Schieleovcov musela opustiť stanicu v Tullne.
Smrť vstúpila do Egonovej rodiny už veľmi skoro. V roku 1893 zomrela Elvira, jeho staršia sestra. Mal vtedy tri roky. Cítil smútok rodičov. A pocit, že zostáva opustený. To však nebola jediná rana osudu. U milovaného otca diagnostikujú syfilis. Svedomitý prednosta stanice zrazu zanedbáva svoje povinnosti. Je zmätený. Hostí imaginárneho priateľa, ktorého musí rodina živiť. Potom sa syfilis prejaví v plnej sile. V delíriu Adolf Schiele spáli svoje železničné akcie. A tým aj rodinný majetok. Jeho zamestnávateľ ho zbaví funkcie a vypovie mu byt na stanici v Tullne. O štyri mesiace neskôr podľahne svojej chorobe. V tom čase má Egon práve štrnásť rokov.
3. zastávka: Stará základná škola
Roky štúdia alebo: Egon a debakel so známkami
Tu sa dozviete: Čo Egon vyvádzal pod školskou lavicou. Kto spoznal jeho umelecký talent. Prečo neprepadol, hoci neuspel. A prečo bol na umeleckú školu príliš talentovaný.
Načo sa drilovať matematické vzorce, keď má človek v hlave tisíce obrázkov? Pre Egona je škola utrpením. Dva roky sa súkromný učiteľ venoval mladému talentovanému kresliarovi. V základnej škole však dostáva zlé známky. Maľuje namiesto toho, aby počítal. To sa nezmení ani na gymnáziu. Chce sa stať umelcom. A takmer skončí ako školský odpadlík. Jeho matka presvedčí riaditeľku: kladné vysvedčenie, ak za to opustí školu. Dvaja učitelia podporia jeho prihlášku na Viedenskú školu umeleckého remesla. Potom sa stane nemysliteľné: príliš veľa talentu! Odmietli ho. A odporučili mu štúdium na Akadémii výtvarných umení. Pre mladých maliarov je to Olymp. Pre Egona prvý krok do vytúženého umeleckého života.
4. zastávka: Mestský farský kostol
Otázka viery alebo: Egon a Brána apoštolov
Tu sa dozviete: Čo formovalo obraz mesta Tulln. Prečo sa dvanásť biskupov v ľudovej tradícii stalo apoštolmi. Čo pobúrilo farára. A ako si Egon krátil čas po škole.
Dve mohutné veže mestského farského kostola sa týčia nad meštianskymi domami v Tullne. Egonov otec je katolík. Dôležitý muž v meste. Návšteva kostola v nedeľu k tomu jednoducho patrí. Kto vstúpi do kostola sv. Štefana západným portálom, sleduje ho dvanásť kamenných párov očí. Dvanásť pasovských biskupov zdobí piliere ako impozantné busty. Obyvatelia Tullnu napriek tomu nazývajú tento portál „Apoštolskou bránou“. A veria, že sú dobre chránení. Deťom však chýba úcta k posvätnej pôde. Námestie pred kostolom sa mení na ihrisko. Na čo je dobré, keď sa farár rozhorčuje? Vtedy všetci utekajú preč, s vlajúcimi sukňami a cinkajúcimi školskými taškami. Egon je zriedka medzi nimi. Radšej sa potuluje po nádvorí železničnej stanice. Kreslí vlaky a autá. A sníva o širokom svete.
5. zastávka: Kostnica
Spomienka na mŕtvych alebo: Egon a bájne bytosti
Tu sa dozviete: Prečo exhumovali pozostatky z Tullnu. Čo videl Egon v kostnici. Ako sa smrť a pominuteľnosť dostali na plátno. A akú úlohu zohrávalo umieranie v Egonovom živote.
Cintoríny majú v sebe niečo desivé. Ešte desivejšie sú kostnice. Ako tá v Karneri v Tullne. Tam sa v suteréne až do konca 18. storočia uchovávali exhumované pozostatky mŕtvych. Cintorín okolo farského kostola je príliš malý. Potreba voľných hrobov je príliš veľká. Horné poschodie kostnice je vlastne cintorínska kaplnka. Vyobrazenia na zaoblených stenách Egona úplne uchvátili. Draci. Démoni. Bájne bytosti. Smrť je tu všadeprítomná. Rovnako ako v Egonovom živote. Jeho staršia sestra zomrela, keď mal práve tri roky. Vo veku štrnástich rokov stratil svojho milovaného otca. Niet divu, že smrť a pominuteľnosť sa odrážajú v mnohých dielach. A už od raného veku sa stali ústredným motívom v Egonovom obrazovom svete.
6. zastávka: Wiener Straße
Výjazd z mesta alebo: Egon a konský koč
Tu sa dozviete: Kde sa na prelome storočí ľudia prechádzali. Kam Egonov otec vozil svoju rodinu. Prečo Tullňania tajne šepkali. A prečo prednosta železničnej stanice patril medzi mestských hodnostárov.
Dámy v nedeľných šatách. Páni v plášťoch. Wiener Straße so svojimi meštianskymi obchodmi bola na prelome storočí súčasťou tullnskej promenády. Aj rodina Schieleovcov sa tu prechádza. Avšak nie pešo. Otec Adolf si totiž kúpil koňa a koč. Pod klobúkom s bohatým perovým chochlom má starostlivo zastrihanú plnú bradu. Čižmy na uniforme má dokonale naleštené, keď vezie manželku a deti po Wiener Straße na hlavné námestie. Obyvatelia Tullnu ich zvedavo pozorujú a šepkajú si za chrbtom. Vraj je prednosta stanice povýšenecký a jeho manželka z bohatej rodiny namyslená. Napriek tomu Schielovcov pozdravujú. Veď železnica Františka Jozefa prináša do Tullnu moderný svet.
7. zastávka: Hlavné námestie
Trhové námestie alebo: Egon a trhovkyne
Tu sa dozviete: Kam chodili Tullňania nakupovať. Čo slúžky nosili na trh. Kde sa stretla gotika s barokom. A čo má pripomínať Trojica na hlavnom námestí.
Dámy v nedeľných šatách. Páni v plášťoch. Viedenská ulica so svojimi meštianskymi obchodmi je na prelome storočí súčasťou tullnskej promenády. Aj rodina Schieleovcov sa tu prechádza. Avšak nie pešo. Otec Adolf si totiž kúpil koňa a koč. Pod klobúkom s bohatým perovým chochlom má starostlivo zastrihanú plnú bradu. Čižmy na uniforme sú dokonale naleštené, keď vezie manželku a deti po Wiener Straße na hlavné námestie. Obyvatelia Tullnu ich zvedavo pozorujú a šepkajú si za chrbtom. Vraj je prednosta stanice povýšenecký a jeho manželka z bohatej rodiny namyslená. Napriek tomu Schielovcov pozdravujú. Veď železnica Františka Jozefa prináša do Tullnu moderný svet.
8. zastávka: Minoritský kostol
Rozkvet veľkoleposti alebo: Egon a mučeník
Tu sa dozviete: Kto rozhneval českého kráľa. Prečo tajomný spovedník zomrel mučeníckou smrťou. Aké tajomstvá ukrývala „diera duše“. A čo spájalo Egona s Českým Krumlovom.
V kľukatých bočných uličkách tullnského Starého Mesta panuje pokoj. Na hlavnom námestí však pulzuje život. Okolo roku 1900 je ešte každý deň trhový deň. Už za svitu sa stavajú drevené stánky. Čerstvé ovocie a zelenina sa vršia do výšky. Predavačky, ktoré nie sú práve mlčanlivé, hlasno vychvaľujú svoj tovar. Ako prvé prichádzajú slúžky z bohatých rodín. Ako napríklad tie zo Schielovcov. S mliečnym džbánom v ruke. S veľkým nákupným košíkom na ramene. Neskôr sa na cestu vydávajú gazdinky. Muži si medzitým krátia čas na trhu s dobytkom a ošípanými. So zazvonením školského zvončeka sa tu opäť ožíva. Potom sem prichádzajú deti zo základnej školy. A hrajú sa na naháňačku okolo Trojice v strede hlavného námestia, ktorá má pripomínať mnohých obetí moru v Tullne v 17. storočí.
9. zastávka: Múzeum Egona Schieleho
Detské roky alebo: Egon a hojdacie koníček
Tu sa dozviete: Prečo sa Egon hral s bábikami. Čo mu matka priniesla z Viedne. Ako sa parná lokomotíva dostala na kresliaci papier. A aké knihy mu otec dával čítať.
Pre umelca je celý svet inšpiráciou. Aj keď je ešte v plienkach. Na železničnej stanici v Tullne sú to práve železné parné lokomotívy, ktoré podnecujú Egonovu fantáziu. Čierne monštrá, ktoré vypúšťajú husté oblaky dymu do neba. Naopak, v kostole minoritov nájdeme pozlátené ornamenty a nádhernú okázalosť. A tajomstvá, ktoré fascinujú každé dieťa. Pád svätého Jána Nepomuckého z mosta do Vltvy. Pretože radšej mlčal, ako by zradil kráľovnú. Replika Čiernej Madony. Skrytá za barokovými mrežami. A „diera pre duše“ v spodnom kostole, kde našli svoje posledné miesto odpočinku mnísi z kláštora. Dosť tajomných legiend a dojmov na to, aby aj dlhá latinská omša ubehla ako voda.
10. zastavenie: Vodný kríž
Povodeň alebo: Egon a drevený kríž
Tu sa dozviete: Prečo Tullneri milovali a nenávideli svoju rieku. Kedy Egon videl, ako sa Dunaj vylial z brehov. Prečo bola postavená vodná kaplnka. A kde si pripomínali mŕtvych z rieky.
Detské detstvo sa naozaj „vymyslelo“ až v 19. storočí. Predtým sa deti považovali za malých dospelých. A za lacnú pracovnú silu. Egon má šťastie. Jeho rodina je zámožná. Spolu so svojimi sestrami má vlastnú izbu v priestrannom služobnom byte svojich rodičov. Môže kresliť, koľko mu srdce ráči. A dostáva darčeky v podobe hračiek. Veľkého hojdacieho koníka. Medvedíka s čiernymi gombíkovými očami. Ani bábiky troch sestier nie sú pred ním v bezpečí. Jeho všetkým sú však samozrejme pestro maľované plechové autíčka. A železničné súpravy, ktoré mu mama prináša z návštev vo Viedni. Je ich 40. Viac, ako má ktorékoľvek iné dieťa v meste. Keď však Egon kreslí vlaky, robí to priamo v hale stanice. Lebo tam má slovo jeho otec.
11. zastávka: Rímska veža
Dejiny mesta alebo: Egon a starí Rimania
Tu sa dozviete: Prečo sa starí Rimania usadili v Tullne. Kde v stredoveku kotvili obchodné lode. Čo vďačila Egonova rodina cisárovi. A ako sa z bočnej veže stal sklad soli.
Dunaj má dve tváre: je zároveň životnou tepnou aj riekou osudu. Po stáročia voda privádza do Tullnu návštevníkov zo všetkých kútov sveta. Necháva mesto prosperovať: rímsky tábor. Námorná základňa. Sídlo rodu Babenbergovcov. Obchodné centrum. Avšak povodne znova a znova ničia brehové cesty a polia. Zatopili mesto. Zničili cenný majetok. Egon bol dvakrát svedkom týchto spustošení: v rokoch 1897 a 1899. Vtedy sa obyvatelia Tullnu vydávali na púť k svojmu vodnému krížu. Od roku 1729 stojí pri starom mestskom múre. Uctievali ho rybári a lodníci a chránila ho malá kaplnka. Na Sviatok všetkých svätých si tam pripomínajú mŕtvych z Dunaja. A modlia sa k svätému Jánovi Nepomukovi, patrónovi vody, aby mesto ušetril ďalší nápor ľadu.
12. zastávka: Rímske múzeum
Rímska latinčina alebo: Egon a cisársky ženský kláštor
Tu sa dozviete: Prečo dominikánky nemali finančné starosti. Kde v Tullne sídlilo šialenstvo. Prečo bol Egonov otec zbavený služby. A ako sa Rímske múzeum dostalo do starého kláštora.
Železo rinčí, muži revú, kone ržú. V pevnosti Comagenis sú rímski vojaci neustále v pohotovosti. Chránia norický Limes pred nájazdmi barbarov. Vystavená poloha priamo pri brode na Dunaji robí z Tullnu strategický dopravný uzol. V prvom storočí po Kristovi pre rímske vojská. V stredoveku pre obchodníkov zo severu. Vtedy sa bočná veža pevnosti využívala na zabezpečenie pristávacieho miesta pre obchodné lode. V čase, keď Egon chodil do školy, už existovala železnica cisára Františka Jozefa. Rýchle parné lokomotívy nahradili pomalé dunajské lode. Nad riekou sa klenul železný železničný most. Egonov otec sa ako prednosta stanice v okresnom meste stal rešpektovanou osobnosťou. A stará rímska veža slúžila obyvateľom Tullnu už len ako zbrojnica a sklad soli.
13. zastávka: Cintorín „
“
Zlomy v živote alebo: Egon a prerušený reťazec
Tu sa dozviete: Čo ovplyvnilo Egonovo detstvo. Prečo začal chodiť do školy až vo veku 8 rokov. Prečo doma začali mať málo peňazí. A ako sa neskôr sám oslobodil z pút konvencií.
Ušľachtilé panny v cisárskom ženskom kláštore v Tullne majú dobré vzťahy. V roku 1280 bol založený kláštor dominikánok. Neskôr im Fridrich III. udelil početné výsady. O peniaze sa nemusia obávať. Kláštorné panny totiž prinášajú svoje veno. Potom však požiar zničil kláštor aj kostol. Pri obnove sa rehoľníčky zadlžili. Bez peňazí nie je kláštorný život. V Egonových časoch tu sídlilo sanatórium. Mnohí pacienti trpeli bludmi. „Podľahli šialenstvu,“ hovoria obyvatelia Tullnu. Tak ako Egonov otec, ktorý trpí neskorými následkami syfilisu. Osemdesiat rokov po Egonovej smrti bol ženský kláštor opäť premenený na iné účely. V roku 2001 tam otvorilo svoje brány Rímske múzeum: s nálezmi z Comagenis, bývalého jazdeckého kasára na brehu Dunaja.
